Intermittent fasting (IF), resp. prerušované hladovanie, predstavuje nutričný prístup založený na striedaní období príjmu potravy a obdobia jej obmedzenia alebo úplného vynechania. V poslednom desaťročí sa IF dostal do centra pozornosti najmä pre jeho potenciálne metabolické benefity, medzi ktoré patrí zlepšenie inzulínovej senzitivity, redukcia telesnej hmotnosti a modulácia cirkadiánnych rytmov.
Najčastejšie aplikované formy zahŕňajú časovo obmedzené stravovanie (time-restricted eating, TRE), napríklad modely 16:8 alebo 14:10, ako aj režimy s cyklickým kalorickým obmedzením (napr. 5:2). Napriek rastúcej popularite však zostáva otázka vhodnosti IF u pacientov so syndrómom dráždivého čreva (IBS) otvorená a vedecky nedostatočne preskúmaná.
IBS je funkčné gastrointestinálne ochorenie charakterizované komplexnou patofyziológiou, ktorá zahŕňa poruchy črevnej motility, viscerálnu hypersenzitivitu, dysreguláciu osi črevo–mozog a zmeny v črevnej mikrobiote. Vzhľadom na túto multifaktoriálnu povahu ochorenia je reakcia pacientov na zmeny stravovacieho režimu vysoko individuálna a často nepredvídateľná.
Cieľom tohto článku je kriticky zhodnotiť dostupné poznatky o IF v kontexte IBS a formulovať praktické odporúčania pre klinickú prax.
Fyziologické mechanizmy relevantné pre IBS
Migrating motor complex a črevná „očista“
Jedným z hlavných mechanizmov, prostredníctvom ktorého môže IF ovplyvňovať tráviaci trakt, je aktivácia migrujúceho motorického komplexu (MMC). Ide o cyklickú motorickú aktivitu tenkého čreva, ktorá prebieha počas obdobia nalačno a zabezpečuje mechanické „čistenie“ čreva od zvyškov potravy a mikroorganizmov.
Tento mechanizmus má význam najmä v kontexte prevencie bakteriálneho prerastania tenkého čreva (SIBO), ktoré môže byť prítomné u časti pacientov s IBS. Aktivácia MMC môže teoreticky viesť k redukcii fermentačných procesov a tým aj k zmierneniu symptómov, ako je nadúvanie.
Je však dôležité zdôrazniť, že MMC sa aktivuje už po relatívne krátkom období bez príjmu potravy, približne po 3 až 4 hodinách. Z tohto dôvodu nie je nevyhnutné aplikovať dlhodobé hladovanie na jeho podporu. Klinicky relevantnejšie sa javí dodržiavanie primeraných intervalov medzi jedlami než extrémne formy IF.
Osa črevo–mozog a stresová odpoveď
Významným aspektom IF je jeho vplyv na neuroendokrinný systém, konkrétne na os črevo–mozog. Obdobia hladovania predstavujú pre organizmus fyziologický stresor, ktorý vedie k aktivácii hypotalamo-hypofyzárno-adrenálnej osi a k zvýšeniu hladiny kortizolu.
U pacientov s IBS, ktorí často vykazujú zvýšenú reaktivitu na stres a dysreguláciu autonómneho nervového systému, môže tento mechanizmus viesť k zhoršeniu symptómov. Zvýšená hladina stresových hormónov môže zvyšovať viscerálnu hypersenzitivitu, meniť motilitu čreva a negatívne ovplyvňovať percepciu bolesti.
Z klinického hľadiska je preto potrebné vnímať IF nielen ako metabolickú intervenciu, ale aj ako potenciálny modulátor stresovej odpovede, ktorý môže byť u IBS pacientov kontraproduktívny.
Vplyv na črevnú motilitu
Účinok IF na črevnú motilitu závisí od podtypu IBS. U pacientov s hnačkovou formou (IBS-D) môže zníženie frekvencie príjmu potravy viesť k menšej stimulácii gastro-kolického reflexu, čo môže znížiť frekvenciu stolice.
Naopak u pacientov so zápchovou formou (IBS-C) môže nedostatok pravidelného príjmu potravy viesť k spomaleniu peristaltiky a zhoršeniu zápchy. Pravidelná stimulácia tráviaceho traktu totiž zohráva dôležitú úlohu v udržiavaní fyziologickej motility.
Tieto rozdiely zdôrazňujú potrebu individualizovaného prístupu a opatrnosti pri aplikácii IF u rôznych podtypov IBS.
Vplyv na črevnú mikrobiotu
Črevná mikrobiota je dynamický ekosystém citlivý na zmeny v stravovaní vrátane časovania príjmu potravy. Niektoré štúdie naznačujú, že časovo obmedzené stravovanie môže viesť k zvýšeniu diverzity mikrobioty a k pozitívnym zmenám v metabolickej aktivite mikroorganizmov.
Avšak u pacientov s IBS, u ktorých je často prítomná dysbióza, môžu náhle zmeny v stravovacom režime viesť k destabilizácii mikrobiálneho prostredia. Znížená frekvencia príjmu potravy môže ovplyvniť dostupnosť substrátov pre mikrobiotu, čo môže viesť k zmenám v produkcii plynov a tým aj k exacerbácii symptómov.
Klinické dôkazy a ich interpretácia
Priame dôkazy o vplyve IF na IBS sú v súčasnosti veľmi limitované. Väčšina dostupných štúdií sa zameriava na zdravú populáciu alebo pacientov s metabolickými ochoreniami, čo výrazne obmedzuje ich aplikovateľnosť na IBS.
Pilotná štúdia Clausen et al. (2026) naznačuje, že time-restricted eating môže mať určitý vplyv na symptómy IBS, avšak ide o predbežné výsledky s limitovaným počtom pacientov a bez možnosti generalizácie na širšiu populáciu.
Naopak, silné dôkazy existujú pre význam pravidelného stravovacieho režimu pri IBS. Medzinárodné odporúčania, vrátane guideline-ov American College of Gastroenterology (Lacy et al., 2021) a British Society of Gastroenterology (Vasant et al., 2021), zdôrazňujú význam pravidelného príjmu potravy a neodporúčajú vynechávanie jedál.
LowFODMAP diéta, ktorá patrí medzi najefektívnejšie nutričné intervencie pri IBS, je založená nielen na výbere potravín, ale aj na stabilnom stravovacom režime (Halmos et al., 2014; Whelan et al., 2024).
Z dostupných dôkazov teda vyplýva, že pravidelnosť a stabilita stravovania majú pri IBS väčší význam než samotné obmedzovanie času príjmu potravy.
Potenciálne benefity IF u vybraných pacientov
Napriek limitovaným dôkazom nemožno úplne vylúčiť, že IF môže byť u určitej skupiny pacientov s IBS prínosný. Ide najmä o pacientov s dominantným nadúvaním, u ktorých môže predĺžený interval medzi jedlami podporiť aktivitu MMC a znížiť fermentačné procesy v tenkom čreve.
Pozitívny efekt možno očakávať aj u jedincov s dobrou toleranciou hladu, stabilným nervovým systémom a schopnosťou prijať dostatočné množstvo energie v kratšom časovom intervale bez prejedania sa.
V takýchto prípadoch môže mierne časovo obmedzené stravovanie viesť k subjektívnemu zlepšeniu trávenia. Je však potrebné zdôrazniť, že ide o individuálne prípady a tento prístup si vyžaduje odborné vedenie a monitorovanie.
Riziká a negatívne dopady IF pri IBS
V klinickej praxi sa častejšie stretávame s negatívnymi dopadmi IF na pacientov s IBS. Jedným z hlavných problémov je zvýšenie stresovej záťaže organizmu. Dlhodobé hladovanie môže viesť k chronickej aktivácii stresovej odpovede, čo má negatívny vplyv na črevnú motilitu aj vnímanie bolesti.
Ďalším významným rizikom je narušenie pravidelného stravovacieho režimu. Pacienti s IBS často profitujú z predvídateľnosti a stability, zatiaľ čo IF môže viesť k nepravidelnému príjmu potravy a k tendencii konzumovať väčšie objemy jedla v kratšom čase. Tento spôsob stravovania môže preťažiť tráviaci trakt a vyvolať symptómy.
Z nutričného hľadiska môže IF viesť k nedostatočnému príjmu energie a živín, najmä u žien, kde môže dôjsť k hormonálnej dysregulácii, zvýšenej únave a zhoršenej tolerancii stresu. U pacientov so zápchovou formou IBS môže IF zhoršiť symptómy v dôsledku zníženej stimulácie črevnej motility.
Praktické odporúčania pre klinickú prax
Na základe aktuálnych poznatkov možno konštatovať, že intermittent fasting by nemal byť považovaný za štandardnú terapeutickú intervenciu pri IBS. Základom manažmentu zostáva pravidelný a stabilný stravovací režim, optimalizácia zloženia stravy a práca s psychosociálnymi faktormi.
Ak sa u konkrétneho pacienta uvažuje o implementácii IF, odporúča sa zvoliť miernejšie formy časovo obmedzeného stravovania, napríklad model 12:12 alebo 14:10, ktoré sú zvyčajne lepšie tolerované. Zároveň je vhodné zachovať dostatočné intervaly medzi jedlami (3–4 hodiny), ktoré podporujú aktivitu MMC bez potreby extrémneho hladovania.
IF nie je vhodný pre pacientov s výraznou úzkosťou, hormonálnou dysbalanciou, poruchami príjmu potravy ani pre väčšinu pacientov so zápchovou formou IBS. Kľúčovým princípom zostáva individualizácia a dôsledné sledovanie reakcie pacienta.
Záver
Intermittent fasting predstavuje nutričný prístup s potenciálnymi metabolickými benefitmi, jeho aplikácia u pacientov so syndrómom dráždivého čreva však zostáva limitovaná a kontroverzná. Zatiaľ čo niektoré mechanizmy môžu byť teoreticky prospešné, dostupné dôkazy aj klinická prax naznačujú, že väčšina pacientov s IBS profituje skôr z pravidelného a stabilného stravovacieho režimu.
V kontexte IBS nie je cieľom minimalizovať frekvenciu jedál, ale optimalizovať ich kvalitu, načasovanie a toleranciu. Intermittent fasting môže byť zvážený len u starostlivo vybraných pacientov a vždy by mal byť implementovaný s dôrazom na individualizovaný prístup.
Zdroje
Halmos EP, Power VA, Shepherd SJ, et al. A diet low in FODMAPs reduces symptoms of irritable bowel syndrome. Gastroenterology. 2014;146(1):67–75.
Longo VD, Panda S. Fasting, circadian rhythms, and time-restricted feeding in healthy lifespan. Cell Metabolism. 2016;23(6):1048–1059.
Rezaie A, Buresi M, Lembo A, et al. Hydrogen and methane-based breath testing in gastrointestinal disorders: the North American consensus. American Journal of Gastroenterology. 2017;112(5):775–784.
Lacy BE, Pimentel M, Brenner DM, et al. ACG Clinical Guideline: Management of Irritable Bowel Syndrome. American Journal of Gastroenterology. 2021;116(1):17–44.
Vasant DH, Paine PA, Black CJ, et al. British Society of Gastroenterology guidelines on the management of irritable bowel syndrome. Gut. 2021;70:1214–1240.
Whelan K, Staudacher HM, et al. Dietary management of irritable bowel syndrome. Lancet Gastroenterology & Hepatology. 2024.
Clausen MT, Sverdrup H, Brevik A, et al. Time-restricted eating and symptom severity in irritable bowel syndrome: results from a pilot study. Nutrients. 2026;18(5):765.
